Panstvo Tematín v stredoveku

Autor: Marek, Miloš (2009)
SNK
ISSN: 1337-8147
ISBN: 978-80-8101-501-4
Zdroj: Studia historica Tyrnaviensia

Hrad Tematín, resp. ruiny, ktoré z neho zostali, sa dodnes majestátne vypínajú nad údolím stredného toku rieky Váh. Od 13. storočia bol tento hrad ležiaci na jednom z vrchov pohoria Považský Inovec centrom panstva zahŕňajúceho niekoľko dedín ležiacich na ľavom brehu Váhu. Svojím rozsahom to bolo pomerne malé domínium, napriek tomu historicky nie bezvýznamné. Geograficky je rozdelené na dve časti: západná časť je rovinatého charakteru s dolinou Váhu, kým východná sa rozprestiera v kopcovitom teréne Považského Inovca. Oblasť stredného Považia patrí k najstarším sídliskovým územiam na Slovensku. Úrodná niva rieky Váh, blízke teplé pramene v Piešťanoch a mierna klíma urobili z tohto mikroregiónu oblasť veľmi atraktívnu na osídlenie už od nepamäti. Archeologické nálezy nám v tomto smere poskytujú dostatočné svedectvo o tom, že ľudia si tu zakladali svoje sídla prakticky nepretržite už od prehistorických čias. Priaznivé podmienky na osídlenie sem už v ranom stredoveku prilákali aj našich slovanských predkov.

Početné staroslovenské nálezy možno nájsť v rôznych lokalitách tohto kraja. Predovšetkým tie, ktoré pochádzajú z 9. storočia, teda z čias, kedy sa intenzívne zahustila sídlisková sieť, vznikali nové mocenské správne a hospodárske centrá – hradiská a integračný proces starých Slovákov vyvrcholil vznikom nového štátneho útvaru – Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. Okrem hlavného centra kniežatstva v Nitre vznikla celá sieť hradísk, kde sa sústreďovala moc regionálnych vládcov. Existencia týchto nových sídliskových aglomerácií bola dôsledkom štátotvorného procesu, ktorý prebiehal v tom čase u našich slovenských predkov.

Známe sú predveľkomoravské hradiská v Majcichove, Pobedime, Bojnej a na iných miestach Slovenska. Je možné, že osady na ľavom brehu Váhu v tom čase patrili zrejme do sféry rozsiahleho hradiska v Pobedime, ležiaceho odtiaľto zhruba 6 km vzdušnou čiarou, a patrili medzi osady na ľavom brehu rieky Váh tvoriace jeho hospodárske zázemie. Po násilnom zániku pobedimského hradiska v prvej polovici 9. storočia v dôsledku výboja moravských Mojmírovcov a vyhnania Pribinu z Nitry vzniklo nové hradisko na jednom z výbežkov Považského Inovca známe podľa stavby tamojšieho kostolíka pod názvom Kostolec.

Veľmožský dvorec na ducovskom Kostolci bol vybudovaný na strategicky výhodnom mieste nad brodom cez rieku Váh. Popod tunajším hradiskom viedla cesta idúca z Moravy, ktorá ďalej tiahla cez údolia Považského Inovca do kniežacieho centra v Nitre. Miestny veľmož nazývaný domácim obyvateľstvom duka (z lat. dux, teda vojvoda, knieža), z čoho vznikol názov osady Ducové, mal v tomto priestore zabezpečovať záujmy novej panovníckej dynastie moravských Mojmírovcov, ktorí rozšírili svoju moc na územie Pribinovho kniežatstva a založili nový štátny útvar, pre ktorý sa vžil názov Veľká Morava. Jeho hospodárske zázemie tvorili osady v bezprostrednom okolí, teda v Ducovom, Hubine a Moravanoch.

Okrem ducovského Kostolca však v tomto kraji vznikli v 9. storočí väčšie či menšie hradiská aj na iných miestach. Na kopci zvanom Marhát to bolo výšinné, zrejme útočištné refúgium, podobne tak na vrchu zvanom Úhrad alebo na území obce Hrádok, čo ostatne prezrádza už jej samotný názov. V intraviláne obce sa na rôznych miestach zistili stopy po osídlení z 9. storočia (slovanská keramika, železné pracky, bronzové gombíky, železné sekerovité hrivny). Významné centrum s hradiskom vzniklo v chotári Nitrianskej Blatnice na druhej strane Považského Inovca. Zachoval sa tu dokonca kostolík – rotunda, ktorého najstaršie časti pochádzajú z 9. storočia. Jeho rozmery sú úplne totožné s rozmermi rotundy na Kostolci (vnútorný priemer lode 7,3 m). Vznikol teda zaiste v rovnakej dobe a rovnakou stavebnou technikou uplatnenou tými istými stavebnými majstrami. Ďalšie opevnené hradisko z obdobia Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy sa zistilo v inoveckých lesoch v chotári Bojnej. Toľko opevnených sídlisk a v ňom sústredených vojenských posádok strážiacich cesty cez priesmyky Považského Inovca, resp. zabezpečujúcich ústrednú moc kniežaťa, resp. miestneho veľmoža, musel niekto vydržiavať, tieto centrá nemohli vzniknúť v neobývanej krajine, ale na území, ktoré bolo aj hospodársky na svoju dobu pomerne rozvinuté.

Husté osídlenie z 9. storočia a hospodársku rozvinutosť kraja dosvedčujú početné archeologické nálezy v katastroch mnohých tunajších obcí (Banka, Ducové, Hrádok, Hubina, Modrovka, Ratnovce). Nie sú to len sídliskové ale aj výrobné objekty ako napríklad pec na pálenie vápna v polohe Bažúrovec medzi Moravanmi a Ducovým datovaná do tohto obdobia, ktorá sa možno využívala na stavbu rotundy na Kostolci alebo železiarska pec v polohe Lipina v obci Banka, o ktorej existencii svedčia nálezy železnej trosky. Stredné Považie s Ponitrím tvorili svojho času hospodársku základňu Nitrianskeho kniežatstva – jeho najrozvinutejšiu časť.

Nielen archeologické doklady poskytujú svedectvo o existencii hustej siete osád v tomto mikroregióne. Už len samotné miestne názvy tunajších obcí sú toho dôkazom. Podľa názoru mnohých bádateľov v názve dediny Moravany nad Váhom zanechala svoju stopu prítomnosť vojenskej posádky Moravanov usadených v jej chotári po výboji moravského kniežaťa Mojmíra, ktorý roku 833 vyhnal Pribinu z Nitry a pripojil Nitrianske kniežatstvo k Morave. Ich úlohou bolo strážiť cestu vedúcu z Moravy, ktorá prechádzala tunajším vážskym brodom, viedla popod ducovský Kostolec a inoveckým priesmykom tiahla ďalej až do kniežacieho centra Nitry. Aj analýza antropologickej skladby kostier bojovníkov pochovaných na veľmožskom dvorci počas jeho funkčného obdobia ukazuje, že mali iné telesné črty, aké malo ostatné tunajšie obyvateľstvo. Je možné, že aj oni pochádzali z Moravy, tak ako predpokladaná moravská posádka v Moravanoch.

Ďalšou starobylou osadou sú dnešné Ratnovce. Ich názov bol utvorený z adjektíva raten (praslov. ratьnъ) vo význame bojový, keďže slovo pochádza zo starodávneho slovanského apelatíva rat, teda boj. Intenzitu súdobého osídlenia v 9.-10. storočí potvrdzuje existencia významného staroslovenského pohrebiska v chotári Ratnoviec. Podobný význam názov Ratnoviec má aj názov obce Bojná, ktorý je odvodený z adjektíva bojna alebo apelatíva bojňa, označujúceho priestor vyhradený pre vojenskú posádku, čo len potvrdzuje existencia hradiska z 9. storočia v chotári obce.

Vznik pomenovania obce Ducové, o čom sme už hovorili vyššie, siaha do čias existencie veľmožského dvorca na Kostolci, teda do polovice 9. storočia. Miestne obyvateľstvo označovalo svojho pána výrazom duka (z lat. dux, resp. gréc. dukas), čo sa prejavilo aj na názve obce vystupujúcej v pramenných dokladoch ako Ducibrod alebo v maďarskom preklade Ducréve, čo je vlastne to isté, teda Dukov brod, keďže v blízkosti sa nachádzal prechod cez rieku Váh. Hoci je Ducové prvýkrát písomne doložené až v polovici 14. storočia, archeologické nálezy a svedectvo jeho názvu dokazujú jeho existenciu ešte o 500 rokov skôr.

Hospodárska rozvinutosť tohto kraja šla ruka v ruke s jeho duchovným a kultúrnym rozvojom. Kresťanstvo, o ktorom svedčia dodnes stavby kostolov – zvyšky rotundy na ducovskom Kostolci alebo dodnes stojaci kostolík sv. Juraja v chotári Nitrianskej Blatnice, sa tu začalo šíriť už od začiatku 9. storočia. Jasným dôkazom toho je nedávny senzačný objav zvonov a kovových platničiek – plakiet tvoriacich pravdepodobne súčasť prenosného oltára, ktoré sa našli v priestore hradiska v Bojnej a boli datované práve do tohto obdobia. Aj tento výnimočný nález nás oprávňuje konštatovať, že kristianizácia našich predkov sa začala oveľa skôr, ako k nám prišli šíriť vieru známi byzantskí vierozvestovia sv. Cyril a Metod.

Kresťanstvo prinášalo do spoločnosti okrem vyšších duchovných hodnôt aj vzdelanie a istú kultúrnu vyspelosť. Hoci je pravda, že táto zasiahla len úzku skupinu obyvateľstva a pospolité vrstvy obyvateľstva na nej participovali len v obmedzenej miere. Ale tak tomu bolo v celej vtedajšej Európe. Ku kultúrnej vyspelosti patrilo v ranom stredoveku aj ovládanie písma. A to, že používanie písma bolo už v tej dobe sprístupňované aj našim predkom – hoci iste nie prostému ľudu – svedčí aj nález kovového písadla, zvaného stilus, z moravianskej lokaliy Lopata. Táto tenká tyčinka s ostrým hrotom na jednom konci a s rozšírenou trojuholníkovou časťou na druhom konci sa používala na písanie. Písalo sa ňou na drevené tabuľky, do ktorých sa nalial roztopený vosk, a keď začal tuhnúť, na vyhladenú plochu sa mohlo ostrým hrotom začať písať. Druhou časťou písadla sa napísané veci zasa zatierali. Stilus slúžil ako učebná pomôcka pri výučbe písania. Niekoľko podobných písacích náradí, aké sa našlo tu, bolo objavených aj v moravských Mikulčiciach, jednom z najvýznamnejších centier Veľkej Moravy. Možno predpokladať, že kovové písadlo nájdené na Lopate patrilo do výbavy nejakého miestneho vzdelanca, pochádzajúceho zaiste z radov duchovenstva, keďže gramotnosť bola v stredoveku doménou kléru. Je možné, že ho používal na výučbu svojich žiakov, adeptov kňazstva. V krajine, kde kresťanstvo zapúšťalo svoje korene, kde na viacerých miestach stáli murované kostoly (Ducové, Nitrianska Blatnica-Jurko, kostol sa predpokladá aj v Bojnej, zo vzdialenejších lokalít Kopčany, Kostoľany pod Tríbečom alebo samotná Nitra), bolo potrebné zaistiť výchovu vzdelaného dorastu a na to bola potrebná existencia kňazského učilišťa. Jedno také zaiste jestvovalo v Nitre, sídle biskupstva. Tu si osvojil základy písania zrejme aj neznámy učenec, po ktorom sa na Lopate našiel spomenutý písací nástroj. Pôsobil zrejme ako farár pri jednom z tunajších kostolov. Možno, že ho používal len pre vlastnú potrebu a možno ním priúčal základom písania aj adeptov vzdelania žijúcich v tunajšom okolí. Pre miestnu vrchnosť – veľmoža v Ducovom alebo správcov hradísk v Blatnici alebo Bojnej zaiste slúžili aj ľudia, ktorí ovládali písmo. Ťažko nám už dnes povedať, či sa tento kovový stilus používal na to, aby sa ním žiaci učili písať v hlaholike, v písme, ktoré pre nitrianskych a moravských Slovenov zostavil svätý Cyril alebo ním písali študenti v latinke. Práve tá totiž nakoniec hlaholiku z používania vytlačila, a to aj vďaka tomu, že žiaci solúnskych bratov boli z Veľkej Moravy vyhnaní. Neznamenalo to však koniec kresťanstva na našom území, len zmenu v politickej a kultúrnej orientácii z Východu na Západ, zo vzdialenejšieho Konštantínopolu na bližší Rím a z odľahlej východnej na predsa len bližšiu západnú kultúru.

Koniec kresťanstva u nás neznamenal ani príchod divokých kmeňov starých Maďarov na stredný Dunaj koncom 9. storočia. Prítomnosť nového etnického prvku znamenala významnú zmenu v politických pomeroch na strednom Dunaji. Naši slovenskí predkovia dostali za suseda príslušníkov etnika, ktoré dovtedy vyznávalo úplne iné hodnoty a žilo úplne iným spôsobom života ako oni sami. Bitkou pri Bratislave v roku 907 sa datuje zánik Veľkej Moravy a začiatok pozvoľného zaraďovania nášho územia pod moc ugrofínskych kmeňov.

Hoci sa dnes najmä v maďarskej historiografii všeobecne predpokladá, že východná časť Veľkej Moravy, teda územie dnešného Slovenska, patrila už v 10. storočí pod moc starých Maďarov, skutočnosť bola trochu iná. Podľa svedectva staromaďarských bojovníkov, ktorí padli v roku 942 do zajatia pri obliehaní andalúzskeho mesta Lerida, bola ich severným susedom Morava. Je teda oprávnený predpoklad, že Maďari nespustošili celú Veľkú Moravu, že niektoré oblasti zostali neporušené a ich mocenské štruktúry fungovali bez zmeny aj naďalej. Na základe viacerých pramenných informácií môžeme predpokladať, že v 10. storočí určite nepatrilo do staromaďarského záboru celé územie dnešného Slovenska. Odľahlejšie položené, severné oblasti a ich obyvateľstvo žili svojim vlastným životom a mocenské väzby z predchádzajúceho obdobia zostali nezmenené. Príchod nového mocenského prvku do Karpatskej kotliny sa ich zatiaľ bezprostredne nedotkol. Zdá sa, že medzi takéto regióny priamo nedotknuté staromaďarským záborom patrila aj oblasť stredného Považia po dnešné Piešťany.

Výsledky archeologických výskumov veľmožského dvorca na Kostolci totiž naznačujú, že jeho zánik nastal až v druhej polovici 10. storočia (medzi rokmi 940 – 970). Udialo sa to násilným spôsobom, keď ho v tom čase zničil útok nepriateľov. Nájdené strelky šípov v palisádovom opevnení a zuhoľnatené zvyšky dreva svedčia o požiari, ktorý bol zaiste následkom ozbrojeného stretu medzi orientálnymi útočníkmi a domácimi obrancami. Vďaka značnej presile sa súperovi podarilo Kostolec dobyť, a tak sa i tento región dostal pod zvrchovanosť starých Maďarov. Útočníci obrancov Kostolca pobili, samotný dvorec vypálili, pričom neušetrili ani miestny kostolík, ktorý padol tiež za obeť ich plieneniu. Život napriek tomu pokračoval v tejto oblasti ďalej, len s tým rozdielom, že miestnemu obyvateľstvu začali teraz vládnuť noví páni, ktorí už nesídlili na ducovskom Kostolci a ani na hradiskách v Blatnici či Bojnej. Priľahlé osady doložené archeologickými nálezmi v 9. storočí na území obcí Hubina a Ducové však podľa všetkého pokračovali vo svojej existencii aj v 10. storočí. Aspoň o Ducovom to môžeme bez pochyby konštatovať. A nepochybujeme ani o tom, že tak tomu bolo aj v prípade Moravian, Banky a ďalších osád v širšom okolí patriacich do neskoršej tematínskej domény.

Maďari si po dobytí Kostolca zabezpečili svoju moc na strednom Považí usadením vojenských posádok v blízkom okolí, konkrétne v neďalekých Strážoch, Orvišti a v Pečeňadoch. Naša krajina sa tak stala definitívne súčasťou novovznikajúceho štátneho útvaru, do ktorého patrila takmer tisíc rokov. Ústredná moc, ktorú uchopila do svojich rúk maďarská panovnícka dynastia Arpádovcov, sa snažila z myslí domáceho obyvateľstva vymazať spomienku na niekdajšiu existenciu Veľkej Moravy a zabrániť pretrvávaniu cyrilo-metodskej tradície, napríklad aj tým, že vytvorila kult vlastných národných svätcov, svätých panovníkov – sv. Štefana, zakladateľa Uhorského kráľovstva, jeho syna, kniežaťa Imricha a kráľa Ladislava, ktorých kult šírila na obsadenom území medzi podrobeným obyvateľstvom (farský kostol v Piešťanoch je zasvätený sv. Štefanovi kráľovi).

Napriek týmto snahám v mysliach obyvateľov žijúcich v blízkosti Kostolca i naďalej pretrvávalo vedomie posvätnosti pôdy, na ktorej kedysi stál kostol a kde sa kedysi slúžili sväté omše. Územie niekdajšieho veľmožského dvorca sa od konca 10. storočia začalo využívať ľuďmi z okolitých obcí (Ducové, Modrová, Moravany) ako cintorín. Pochovávanie v okolí rotundy sa vykonávalo s väčšou či menšou intenzitou asi štyristo rokov a trvalo až do 14. storočia. Svojou veľkosťou zhruba dvetisíc hrobov tak patrí kresťanské pohrebisko na Kostolci medzi najväčšie odkryté stredoveké cintoríny v strednej Európe. Táto skutočnosť dokazuje, že naši predkovia sú kresťanmi kontinuitne už od čias Veľkej Moravy a že starých Slovákov vyznávajúcich kresťanskú vieru od 9. storočia nemuseli obracať na vieru kristianizátori, ktorí obracali Maďarov na kresťanstvo o dve storočia neskôr.

Význam niekdajšej existencie Nitrianskeho kniežatstva a samotnej Nitry nová moc rešpektovala aj tým, že v prvých storočiach Uhorského kráľovstva bolo územie Slovenska súčasťou údelného vojvodstva so sídlom v Nitre. Arpádovskí panovníci na čelo tohto pohraničného vojvodstva, ktoré svojou rozlohou zahrňovalo zhruba tretinu kráľovstva, dosadzovali svojich vládychtivých potomkov, aby ich tak uspokojili v ich nárokoch na podiel pri spravovaní krajiny. Náš región alebo v širšom kontexte teritórium celého Slovenska, ktorý patril za čias Veľkej Moravy k jej centrálnym oblastiam, sa tak síce stal v novom štáte okrajovým, pohraničným územím, ale svojím hospodárskym potenciálom bol spolu so Zadunajskom v celouhorskom meradle na čele vývoja. Nie náhodou územie novozaloženého ostrihomského arcibiskupstva, cirkevnej metropoly nového kráľovstva, kopírovalo hranice východnej polovice Veľkej Moravy – niekdajšieho Nitrianskeho kniežatsva.

Život na pohraničí so sebou prinášal nielen výhody, ale aj nevýhody. Politické nezhody medzi oboma krajinami (Uhorským kráľovstvom a Českým kniežatstvom) − v ranom stredoveku nie až tak zriedkavý jav − častokrát vyústili do ozbrojených stretov, pri ktorých rinčali zbrane a tiekla krv. Javiskom týchto stretov bolo s vytrvalou pravidelnosťou práve pohraničie, teda oblasť Považia, ktorého obyvateľstvo týmito bojovými akciami zaiste veľmi trpelo. V roku 1109 sem vpadlo spoza rieky Moravy české knieža Svatopluk a spustošil celý kraj spolu s mestom Nitrou. Naspäť sa vracal obťažený veľkou korisťou. Jeho vpád spôsobil v tomto kraji nielen značnú biedu, ale aj zmätok, ktorý sa snažilo tunajšie obyvateľstvo využiť na zbavenie sa zemepanskej nadvlády. Z toho dôvodu zoborský opát Gaufred vykonal súpis majetkov svojho opátstva. Známa listina z roku 1113, v ktorej sú spísané a ohraničené majetky zoborských benediktínov, prináša prvé písomné zmienky o mnohých obciach v tomto okolí. Ide však len o obce ležiace na pravej strane Váhu, kde malo opátstvo svoj majetok (Krakovany, Trebatice) alebo s ním susedili (Piešťany, Orvište, atď.). Obce na ľavej strane Váhu sa tu síce neuvádzajú, no zaiste už vtedy mnohé z nich jestvovali, ako o tom svedčia už spomínané archeologické nálezy. Nepriamym dokladom toho sú Piešťany. Ich názov s koncovkou –any (v doklade ako „Pescan“) je rovnakého typu a rovnakého veku ako názov susedných Moravian. Osady s touto príponou vo svojom názve sú veľmi staré a zaiste pochádzajú ešte z čias 9. storočia.

V najstaršom období „uhorského“ stredoveku, teda v 11. – 12. storočí, bolo viacero tunajších osád pod právomocou pohraničného hradu Bana. Výslovne sa ako príslušnosť Bany okrem samotnej obce Banka spomínajú síce len Piešťany, no zaiste tam patrili aj ďalšie sídliská ležiace v blízkom okolí Systém malých pohraničných komitátov situovaných na línii rieky Váh s centrami na hradoch Beckov, Bana, Hlohovec a Šintava vznikol v 11. storočí na posilnenie obrany pred vpádmi spoza rieky Moravy. Poloha hradu Bana, podľa ktorého dostala obec Banka (teda malá Bana) svoj názov a ktorého existenciu kladie uhorský kronikár Anonymus už do čias príchodu starých Maďarov, nie je dodnes známa. To isté však možno povedať aj o pôvode samotného názvu. Označuje buď miesto výskytu a dolovania drahých kovov, alebo je odvodený od slova baňa, banka, teda nádoba, miesto na kúpanie, čo je v súvislosti s bezprostredným susedstvom kúpeľov v Piešťanoch celkom reálny predpoklad, alebo bolo základom pre jeho vznik označenie hodnosti bána, správcu nejakej oblasti, ako sa tak stalo v prípade názvu obce Ducové, ktoré dostalo svoje meno tiež od názvu hodnosti, ktorou bolo slovo duca, z lat. dux = vojvoda. Je celkom pravdepodobné, že hrad Bana jestvoval už v preduhorskom období a uhorská štátna moc akceptovala jeho existenciu tým, že ho zaradila do svojej politicko-správnej sústavy ako pohraničnú pevnosť v konfíniu.

Niekdajší hrad Bana sa podľa nášho názoru nachádzal v polohe Hradište, na kopci, ktorý sa vypína nad jazerom Striebornica, na začiatku doliny, cez ktorú viedla cesta smerujúca z Považia na Ponitrie, cesta, ktorá po prechode cez ducovský brod alebo brod pri Banke vchádzala do hôr a cez Trhovicu a sedlo Gajdy viedla do Nitrianskej Blatnice a odtiaľ ďalej do mesta Nitry. Hrad Bana bol teda vybudovaný na strategicky dôležitom mieste. Archeologický výskum, ktorý sa tu uskutočnil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, zistil na ploche výšinného hradiska s rozlohou 50 x 10 metrov okrem pravekých stôp z doby halštatskej a laténskej aj stredoveké osídlenie z 12. a 13. storočia. Obkolesené bolo poldruha metra širokým valom z nasucho kladených kameňov, priekopou a palisádovým opevnením. Vnútri týchto hradieb sa našli dva zrubové objekty s pecami. Teda pomerne skromné nálezy, nijako to však nevylučuje predpoklad, že na tomto mieste mohli naozaj sídliť v stredovekých prameňoch spomínaní páni pohraničného hradu Bana, označovaní výrazom „comes de Bana“.

Ani tento hrad, fungujúci ako pohraničná pevnosť, však nemohol zabrániť pohrome, ktorú okolité obyvateľstvo a vlastne celá krajina zažila počas vpádu Tatárov v rokoch 1241 – 1242. Po nešťastnej bitke na rieke Slaná, v ktorej padla takmer celá uhorská svetská a cirkevná hierarchia a v ktorej sám kráľ utiekol z miesta bojiska, bola krajina vydaná na pospas plieneniu nomádskych lukostrelcov. Zatiaľ čo jeden voj Tatárov pustošil v centrálnom Uhorsku, druhý tatársky oddiel vedený Ordu-chánom prešiel zo Sliezska cez Moravu na Slovensko, kam sa dostal cez Hrozenkovský priesmyk a predtým, ako sa spojil s hlavným vojom Tatárov, rozsieval skazu v tomto kraji. Bezbranné obyvateľstvo, ktoré nemal kto brániť, sa snažilo zachrániť svoj život útekom do hôr. Skrývajúc sa pred nepriateľom číhajúcim na jeho život v lesoch a jaskyniach Považského Inovca, prečkalo poldruharočné vyčíňanie obávaných tatárskych jazdcov, no po návrate do svojich obydlí našlo zničenú úrodu a na to, aby založili novú, už bolo neskoro. A tak nastal v krajine čoskoro hladomor. Mnohí, ktorým sa pošťastilo ujsť smrti z rúk Tatárov, padli za obeť tejto pohrome. Krajina tak bola po odchode Tatárov v zúboženom stave. Populácia klesla o viac ako polovicu, nehovoriac už o materiálnych škodách.

Vznik hradu Tematín a najstaršie dejiny panstva.

Kráľ Belo IV. (1235 – 1270) sa preto snažil veľmi rýchlo o obnovu krajiny. Povolával do nej nových osadníkov, na novom princípe organizoval svoje vojsko a začal stavať nové – kamenné – hrady. Jedine tie mohli totiž odolať útoku nepriateľov. Spomedzi tých starých odolalo vpádu Tatárov v oblasti na sever od Dunaja len päť hradov (Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo, Abaujvár). Do uvedených súvislostí spadá aj vybudovanie hradu Tematín. Kráľ budoval nové hrady nielen vo vlastnej réžii, ale prikázal aj svojim poddaným, teda šľachte, aby nasledovala jeho príklad. Do konca Belovej vlády tak vzniklo takmer sto nových kamenných pevností, mnohokrát to síce bola len kamenná veža s palácom a obkolesujúcou kamennou hradbou, predsa len to bolo lepšie ako jednoduché drevené opevnenie náchylné na zničenie požiarom.

Práve v tomto období, v rokoch bezprostredne nasledujúcich po zničujúcom tatárskom vpáde vznikla na Považí celá reťaz kamenných hradov, či už to bol spomenutý Tematín alebo v jeho susedstve ležiaci Topoľčiansky hrad, na druhej strane Váhu hrad Čachtice a ďalej na severe Vršatec, Košeca, Súľov, Považský hrad, Strečno, Starý hrad a ďalšie. Ich úlohou bolo obrániť krajinu pred útokmi spoza hraníc. Nielen proti Tatárom, o ktorých sa šírila povesť, že sa opäť vrátia, ale aj proti možným vpádom nášho západného suseda. A tie na seba naozaj nenechali dlho čakať.

V druhej polovici 13. storočia sa totiž uhorský kráľ Belo IV. a jeho nasledovníci na tróne, Štefan V. (1270 – 1272) a Ladislav IV. (1272 – 1290), zaplietli do boja o dedičstvo, ktoré po sebe zanechal vymretý rod rakúskych Babenbergovcov. Súperili oň s vtedajším českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Dôsledky tohto súperenia znášalo najťažšie prosté obyvateľstvo. Jedným zo spôsobov boja totiž bolo aj pustošenie nepriateľského územia a odvliekanie zajatcov. Už fakt samotného prechodu vojsk bol predzvesťou nepríjemností. V tých časoch bolo totiž bežnou praxou, ak nie pravidlom, že vojsko, nemajúc pravidelné zásobovanie potravinami, si svoju obživu zaobstarávalo rabovaním okolia a násilnosťami na bezbranných poddaných, najmä keď to bola krajina a poddaní patriaci protivníkovi. A na toto samozrejme najviac doplácali obyvatelia pohraničných oblastí. Ledva tak odzneli hrôzy tatárskej pohromy, už znovu museli naši predkovia čeliť ďalšiemu nebezpečenstvu. Začiatkom sedemdesiatych rokov 13. storočia zažilo juhozápadné Slovensko po dva razy za sebou vpád českých vojsk. Počas prvého z nich, ktorý sa udial v roku 1271, český kráľ Přemysl Otakar II. spolu s nemeckými a pruskými oddielmi obsadil Bratislavu, prešiel cez Váh a pustošil tento kraj až po rieku Hron, pričom vypálil mesto Nitru spolu s katedrálnym kostolom, kde podľa svedectva kronikára zaživa zhoreli aj ľudia, ktorí sa v ňom ukryli. Podobná situácia nastala aj o dva roky neskôr. Přemyslovi sa v tom čase dokonca podarilo dobyť niekoľko hradov na Považí. Zatiaľ čo neďaleké Čachtice jeho vlastníci, Pongrác a Peter, synovia Kazimíra z rodu Hontpoznanovcov, úspešne ubránili, za čo ich kráľ odmenil majetkovou donáciou, hrady ležiace na jeho ľavej strane, medzi ktoré patril zaiste aj Tematín, české vojsko na istý čas obsadilo .

Hrad Tematín čnejúci majestátne nad okolitou považskou krajinou (594 m n. m.) sa totiž práve v tomto pohnutom období začína objavovať na scéne dejín. Prvá zmienka o ňom je z roku 1270. Mladší kráľ Štefan, ktorý sa vtedy podieľal na vláde spolu s otcom Belom IV., odmenil dvoch bratov Demetra a Michala, synov Endreho, za ich oddané služby, ktoré mu poskytovali od jeho detských čias vernou službou na jeho dvore, darovaním hradu Füzér (na JV od Košíc). Bratia Michal a Demeter pochádzali zo šľachtického rodu Rošd a ich pôvodné majetky sa rozprestierali na rovnomennom dunajskom ostrove ležiacom pri ohybe Dunaja na juh od Višegrádu. Patrili medzi tie rody, ktorým sa podarilo vyšvihnúť do popredia práve v časoch občianskej vojny v Uhorsku, v časoch, keď medzi sebou zápasili o moc v štáte kráľ Belo IV. a jeho ambiciózny syn Štefan. Šikovní jednotlivci a rodiny vedeli vyťažiť z tejto situácie pre seba maximum a častokrát chladnou kalkuláciou, využívajúc prísľuby bojujúcich strán, lavírovali z jednej strany na druhú. Michal a Demeter sa podľa slov kráľa Štefana vyznamenali v časoch, keď ho chceli jeho rodičia spolu s ostatnými barónmi z krajiny vyhnať a zbaviť kráľovskej koruny. Vtedy sa utiahol na hrad Feketehalom (dnes Codlea v Sedmohradsku v okolí Brašova) a Demeter mu tam významne pomáhal. Či už ako posol, keď ho vyslal k svojmu otcovi so žiadosťou o milosť, no na ceste padol do zajatia a bol mučený, alebo pri obrane spomenutého hradu pred obliehateľmi. Michal zasa na rozkaz svojho pána úspešne bránil Štefanov hrad Füzér a svoj hrad Tematín pred vojskami Bela IV. a jeho prívržencov. Druhý raz sa obaja bratia vyznamenali v bitke pri Isaszegu (neďaleko dnešnej Budapešti), kde vojská mladého kráľa Štefana porazili oddiely jeho otca Bela IV. Tieto verné služby teda v roku 1270 vyniesli spomenutým súrodencom donáciu hradu Füzér. Kým o tomto hrade sa v darovacej listine dozvedáme viaceré podrobnosti, ako napríklad to, že bol vybudovaný ešte za čias kráľa Ondreja II. (1205 – 1235) súkromnou osobou, ktorá zomrela bez dedičov, a tak hrad podľa vtedajšieho zvyku pripadol do rúk kráľa, že mal v čase donácie medzi príslušnosťami 11 dedín, o Tematíne sa dozvedáme iba to, že v tej dobe patril spomenutému Michalovi z rodu Rošd, prívržencovi kráľa Štefana, ktorý sa v písomných dokladoch spomína aj ako nitriansky župan. O tom, či bol jeho dedičným vlastníkom alebo ho dostal do daru tak ako Füzér, nevieme nič, práve tak, ako nepoznáme ani odpoveď na otázku, ktoré dediny patrili pod jeho právomoc, kedy vznikol a kto ho dal postaviť. Predpokladáme však, že bol postavený po tatárskom vpáde. Nevieme, či to urobil kráľ Belo IV. alebo spomenutí šľachtici, pravdepodobnejšie však je, že to bol sám kráľ.

Skutočnosť, že hrad Tematín leží od Füzéru vzdušnou čiarou viac ako 300 kilometrov, sťažoval Michalovi efektívne bránenie oboch hradov. Okrem toho mocenská doména kráľa Štefana, ktorý bojoval o vládu nad krajinou so svojím otcom Belom IV., sa nachádzala vo východnej časti Uhorska a nie na západe. Tam aj v 60. rokoch 13. storočia prebiehali boje medzi oboma súperiacimi stranami. Tento fakt preto viedol niektorých bádateľov k spochybneniu stotožnenia Tematínu s rovnomenným hradom ležiacim v Nitrianskej župe. Maďarský historik Attila Zsoldos vyšiel s teóriou, podľa ktorej tento hrad musel ležať vo väčšej blízkosti Füzéru. Našiel ho na pahorku zvanom Örhegy, teda Strážny vrch asi kilometer od hradu Füzér. Tunajší chotárny názov Jemetvény jeho predpokladu dáva pomerne značnú mieru pravdepodobnosti.

Aj keby bola táto interpretácia pravdivá a prvá zmienka o našom hrade by sa posunula o niekoľko rokov dopredu, je isté, že Tematín bol postavený v období po tatárskom vpáde. Stalo sa to iste po zániku funkcie hradu Bana. Zrejmé je aj to, že hrad Tematín prebral do svojej mocenskej sféry všetky tie osady, ktoré predtým spadali do okruhu hradu Bana. Dôvodom bola skutočnosť, že Bana v druhej polovici 13. storočia prestala plniť svoju funkciu centra pohraničného komitátu a obrannej a strážnej pevnosti. Jednoducho sa ako strážna inštitúcia neosvedčila. Počas tatárskeho vpádu sa naplno ukázali jeho nedostatky, a tak sa pristúpilo k stavbe dokonalejšej pevnosti na omnoho výhodnejšom mieste s rozhľadom na celú dolinu Váhu od Nového Mesta nad Váhom až po Hlohovec. S hodnosťou grófa hradu Bana („comes de Bana“) sa síce stretávame v dokladoch až do konca 13. storočia, ale bolo to už za zenitom jeho pôsobnosti. Hrad napokon potichu zanikol takmer bez stopy, takže až dodnes máme ťažkosti s presnou identifikáciou jeho polohy.

Avšak nie všetky obce patrili v 13. storočí do sféry hradu Bana, resp. jeho nástupcu, panstva Tematín. Ide o obce Hôrka, Hrádok a Lúka, ktoré spomína jedna listina hlásiaca sa do roku 1246. Vystupujú v dvadsiatke obcí, ktoré vtedy kráľ Belo IV. daroval Leustachovi, synovi Bohmu, predkovi rodu Ludanickovcov. Listina je však falzom – zachovaná je v konfirmácii Ladislava IV. z roku 1274 – a bola vyhotovená niekedy v priebehu 14. storočia, ako svedčí charakter použitého písma, za účelom vytvorenia zdania starobylosti majetkových práv tohto šľachtického rodu, ktorý bol českého pôvodu a pre zaistenie vlastného postavenia si potreboval poistiť svoje vlastníctvo aj takýmto pokútnym spôsobom. Napriek tomu však listina obsahuje niektoré skutočnosti, ktoré sú založené na reálnom základe. To, či k nim patrí aj fakt, že spomenuté tri dediny boli kedysi majetkom predkov rodu Ludanických, žiaľ, nemáme potvrdené ďalšími prameňmi. Isté je, že mnohé z dedín uvedených v tejto falošnej donácii Ludanickovcom v stredoveku naozaj patrili (Ludanice, Ripňany ai.).

Uhorsko sa v druhej polovici 13. storočia nachádzalo v stave vážnej krízy. Situácia sa ešte viac zhoršila za vlády posledných dvoch Arpádovcov Ladislava IV. a Ondreja III. (1290 – 1301). Krajina bola v úplnom rozklade. Ovládalo ju niekoľko magnátskych mocenských zoskupení, ktoré využívali faktické bezvládie v krajine na vlastné obohacovanie a beztrestné plienenie majetkov svojich protivníkov. Na našom území bol najmocnejším feudálom známy Matúš Čák Trenčiansky, ktorý držal vo svojej moci takmer celé západné a stredné Slovensko. I preto si vyslúžil prívlastok „pán Váhu a Tatier“ a jeho dŕžava dostala na dlhé obdobie označenie „Matúšova zem“. Po vymretí Arpádovcov sa okrem toho rozpútali aj boje o trón. Jeden z kandidátov naň, český Přemyslovec kráľovič Václav označujúci sa novým menom Ladislav V., v snahe získať na svoju stranu Matúša Čáka, daroval mu do vlastníctva územie celej Nitrianskej župy. Tak sa dostalo do jeho držby aj panstvo Tematín a všetky dediny patriace pod jeho zemepánsku právomoc. Samotný Čák často sídlil na susednom Topoľčianskom hrade, čo dáva predpokladať, že až do jeho smrti (1321) zostalo v jeho moci aj Tematínske panstvo. Až potom sa podarilo novému kráľovi a zakladateľovi novej dynastie na uhorskom tróne – Anjouvcov – Karolovi Róbertovi obsadiť všetky majetky Matúšovej domény a nastoliť v krajine na dlhú dobu konečne poriadok.

Matúš Čák sa však nevyznamenal len bohapustým nivočením krajiny a vypaľovaním majetkov svojich odporcov. Niektoré aspekty jeho pôsobenia majú pozitívny charakter. Aby zvýšil vlastné príjmy zo svojho vlastníctva, usiloval sa ho všestranne zveľadovať. Známe je o ňom napríklad to, že bol iniciátorom zakladania nových osád. Práve za jeho éry totiž začína na území patriacom do jeho domínia čulý osídľovací ruch na takzvanom nemeckom alebo zákupnom práve, keď sa novou sídliskovou aktivitou zužitkovávajú dovtedy nevyužívané a hlbokými lesmi pokryté horské priestory. Na mnohých miestach jeho panstva tak vznikli nové dediny nazývané lehoty. Matúš do nich častokrát usadzoval poddaných, ktorých násilím odvliekal z majetkov svojich protivníkov. Svedčí o tom sťažnosť nitrianskeho biskupa Jána, ktorého sa to zvlášť naliehavo dotýkalo. Na Tematínskom panstve, uprostred lesov Považského Inovca, bola založená práve v tomto čase osada Lehota, neskoršia Stará Lehota, spomínaná v roku 1348. Ďalšie dve lehoty patriace k Tematínu, osada Nová Lehota a zaniknutá Piešťanská Lehota, sa spomínajú až v roku 1452 a vznikli teda o trochu neskôr.

V tridsiatych rokoch 14. storočia prišli do Uhorska dvaja pápežskí legáti Jakub Berengari a Raymund de Bonofato. Vyslal ich sem pápež Ján XXII. s tým, aby pre pápežskú kúriu vybrali desiatky určené na podporu Svätej Zeme a prípravu vojny proti nepriateľom kresťanstva – moslimským Turkom, ktorí v predchádzajúcich rokoch vytlačili kresťanov z miest spätých so životom Ježiša Krista. Títo dvaja pápežovi vyslanci tak v rokoch 1332 – 1337 prechádzali jednotlivé farnosti Uhorska a robili súpis farských príjmov, z ktorých jednu desatinu odviedli pre pápeža. Na svojej ceste zavítali dvakrát aj do obcí počítaných v stredoveku do Tematínskeho panstva. Pri prvej návšteve sa zastavili najprv u Mikuláša, farára kostola zasväteného Všetkým svätým, teda v Hornej Strede. Tamojší farár odhadol svoj príjem na pol hrivny striebra a dve penzy, z toho zaplatil ako pápežský desiatok daň v hodnote 3 grošov a 4 denárov. Výbercovia odtiaľ nasmerovali svoju cestu do Piešťan, k farárovi kostola svätého Štefana-kráľa, Petrovi, ktorý zo svojho ročného príjmu dvoch hrivien a jedného ferta zaplatil desiatok 13 grošov a 4 denárov.

Na územie obcí Tematínskeho domínia sa však pápežskí vyberačí daní znova vrátili. Ako prvého vtedy navštívili Benedikta, farára kostola svätého Martina v Banke. Podľa jeho tvrdenia mu príjem z jeho fary vynášal nie viac ako pol hrivny striebra, z čoho odovzdal pre pápeža 3 groše. Je zaujímavé, že Banka v tom čase mala vlastnú farnosť, hoci vieme, že v neskoršom období patrila ako filiálka k fare v Moravanoch nad Váhom.

Ďalšou zastávkou pápežských vyberačov bola nemenovaná obec s farským kostolom svätého Martina pri Váhu. Tamojší farár menom Mikuláš vyznal, že jeho kostolu plynú príjmy v hodnote nie viac ako troch hrivien a z toho zaplatil výbercom 18 grošov. Ak by sme vzali do úvahy, že najbližší kostol k Banke s patrocíniom svätého Martina je v susedných Moravanoch a brali na zreteľ aj poznámku zapisovateľa výberu dane, že spomenutý kostol ležal vedľa Váhu, potom by sme mohli stotožňovať nemenovanú faru svätého Martina pri Váhu jedine s Moravanmi nad Váhom. Tým by sme získali dôkaz o existencii fary v tejto obci už v období stredoveku a nie len od roku 1706, ako sa to predpokladá v súčasnosti. Práve toto je skutočnosť, ktorá zabraňuje akýmkoľvek úvahám o tom, že v spomenutom doklade by mohlo ísť práve o túto obec. Neprihovára sa za to však ani veľkosť príjmu správcu svätomartinskej farnosti. Suma troch hrivien je na tú dobu veľký obnos peňazí. Túto sumu získala fara z príjmov zo svojich polí, z naturálnych daní farníkov, prípadne z fundácií zbožných veriacich. Ak podľa odborných odhadov pripadalo na jeden odvedený groš asi 20 – 22 poddaných, vyšlo by nám, že vo farnosti žilo v tej dobe asi 360 – 396 obyvateľov, čo je veľmi vysoký počet. Preto sa uvažuje skôr o tom, že tento údaj sa týka mestečka Vrbové, ktoré má svoj kostol tiež zasvätený svätému Martinovi, a bolo po celý stredovek oveľa rozvinutejším sídliskom ako Moravany. A to aj napriek tomu, že určite neleží pri Váhu, je totiž od neho vzdialené asi 10 km na západ. Váh síce počas dlhých rokov zvykol často meniť smer svojho toku, ale určite nie do takej miery, žeby tiekol až pri Vrbovom. V tomto prípade ide skôr o nepresnosť pisára. Okrem toho ani spôsob zápisu vyberania pápežských desiatkov nejde presne podľa toho, akoby mal správny itinerár cesty − v prípade, že rešpektuje zemepisnú polohu − vyzerať. Na Banku totiž prišli výbercovia z obce Ostrov, následne šli do nemenovanej fary svätého Martina pri Váhu. Odtiaľ zamierili do obce *Lešetice (dnes Podolie), potom ich návštevu evidujeme v nemenovanej farnosti svätého Vavrinca (iste ide o Borovce), ďalej v Orešanoch, až sa napokon opäť dostali do jednej z obcí na panstve Tematín, do Hrádku. Jeho farár Arnold priznal farský príjem asi poldruha hrivny a zaplatil 8 grošov. Vyberači daní potom odišli do Ostrihomu a na Tematínske panstvo sa už nevrátili.

Podľa toho, čo sme uviedli v predchádzajúcich riadkoch, spomedzi obcí počítaných neskôr do rámca tematínskeho hradného panstva jestvovali fary v Hornej Strede (Všetkých svätých), Piešťanoch (sv. Štefan-kráľ), Banke (sv. Martin) a Hrádku (sv. Martin). Takmer s určitosťou by sme sem mohli rátať aj faru s kostolom svätého Michala archanjela v Modrovej. Súpis pápežských desiatkov totiž spomína na jednom mieste Nitrianskeho archidiakonátu − patrili doň aj Moravany − nemenovanú faru sv. Michala s farárom Pavlom (príjem 1,5 hrivny, daň 9 grošov). Ak by sme prepočítavali zdanené sumy na počet obyvateľstva, ako sa to pokúšal urobiť vo svojej štúdii maďarský historik Gyorffy, vyšli by nám teda nasledovné počty: najväčším sídliskom na Tematínskom panstve by boli Piešťany zhruba s 260 obyvateľmi, za nimi nasleduje Modrová (ak sa spomínaný údaj vzťahuje na ňu) s 180 obyvateľmi, potom Hrádok asi so 160 obyvateľmi, ďalej Horná Streda s niečo vyše 60 ľuďmi a tesne za ňou Banka so 60 hlavami.

Isté však je, že kostoly v tom čase mali postavené aj obce Moravany a Stará Lehota. Archeologický prieskum vykonaný v Moravanoch na mieste horného kostola ukázal, že jeho najstaršie jadro bolo postavené prinajmenšom už v 14. storočí. Archeologické doklady a zachovaná miestna tradícia predpokladajú stavbu kostola aj v chotári obce Lúka nad Váhom.

Čo sa týka miestnych patrocínií, je zaujímavé, že v tomto regióne prevláda zasvätenie svätému Martinovi. Samotné patrocínium svätého Martina veľmi starobylého pôvodu. Dávalo sa kostolom stavaným v ranom stredoveku. Už za čias Veľkej Moravy sa u nás kostoly zasväcovali tomuto svätcovi. Svedčí o tom nález základov kostola z 9. storočia v Nitre na Martinskom vrchu. Kostoly zasvätené úcte sv. Martina ležali zvyčajne na významných križovatkách, cestných prechodoch, brodoch, tam, kde sa vyberalo mýto (z tých významnejších Šintava, Dvory nad Žitavou a pod.) a mýto sa kedysi vyberalo aj na vážskom brode pri Moravanoch. Patrocínium sv. Martina nebolo teda nijako samoúčelné alebo náhodne vybraté. V stredoveku hrali symboly veľmi významnú úlohu a svätý Martin tak ako svätý Michal archanjel boli chápaní ako ochranní patróni, ako strážcovia, ochrancovia ciest. Je zaujímavé, že na Tematínskom panstve sú svätému Martinovi zasvätené až tri kostoly (v Moravanoch, v Banke a v Hrádku). Okrem toho, modrovský kostol má patrocínium sv. Michala. Všetko to naznačuje, že tieto lokality ležali na významných cestných prechodoch. Ide predovšetkým o cestu vedúcu z Moravy na Slovensko, ktorá prechádzala priesmykom Malých Karpát a smerovala cez Vrbové (kostol sv. Martina) a brody na Váhu − či už pri Banke (tu sa vyberalo aj mýto) alebo Ducovom − dolinami Považského Inovca do Nitry. Frekventovaná bola predovšetkým v ranom období stredoveku, za čias Veľkej Moravy alebo v prvých storočiach Uhorského kráľovstva, keď hralo mesto Nitra významnú rolu ako administratívne, hospodárske a kultúrne centrum širokého regiónu.

Panstvo Tematín v období vrcholného stredoveku.

Od polovice 14. storočia sa už v čoraz väčšej miere pri opisovaní sídelných pomerov na panstve Tematín môžeme oprieť o svedectvá písomných dokladov. Prvým z nich je darovacia listina kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382). Menovaný panovník ňou 14. augusta 1348 odovzdal do vlastníctva magistra Vavrinca, zvaného Tót, a jeho troch synov magistra Mikuláša, Levkuša a Bartolomeja hradné panstvo Tematín so všetkými jeho príslušnosťami. Listina obsahujúca donáciu je svojím vyhotovením veľmi jednoduchá, keďže však zásluhy obdarovaných voči kráľovi boli značné a ani samotný kráľ nechcel svojich verných nijako ukrátiť, dal im na konci listiny prísľub, že už čoskoro im túto novú donáciu potvrdí vydaním slávnostného privilégia, ako to bývalo v tých časoch zvykom.

Stalo sa to hneď nasledujúceho roku, presnejšie 18. mája 1349, keď kráľ Ľudovít vydal na žiadosť magistra Mikuláša − jeho otec Vavrinec už medzitým zomrel − pre neho a bratov Levkuša a Bartolomeja v slávnostnej forme vyhotovenú privilegiálnu listinu spečatenú kráľovskou dvojitou pečaťou a obsahujúcu potvrdenie predmetnej donácie panstva Tematín. Okrem toho, že nové privilégium obsahuje doslovný prepis predchádzajúcej listiny a menoslov prítomných najvyšších krajinských hodnostárov, kráľ v ňom navyše spomína pomerne obšírne všetky zásluhy príslušníkov tejto rodiny, hlavne Vavrinca a Mikuláša, ktorými sa vyznamenali už v očiach Ľudovítovho otca Karola Róberta a následne aj hneď potom, ako nastúpil na trón samotný Ľudovít. Medzi týmito zásluhami sa na prvom mieste zaznamenávajú udatné Vavrincove činy na Karolovej neúspešnej výprave do Valašska proti odbojnému kniežaťu Basarabovi v roku 1330, keď padol do zajatia, no podarilo sa mu z neho po roku dostať na slobodu, takže už čoskoro mohol kráľovský dvor opäť naplno využívať jeho schopnosti vo svoj prospech, napríklad tak, že sprevádzal kráľovnú Máriu na ceste do Neapolského kráľovstva za jej synom tamojším kráľom Ondrejom. Po návrate odtiaľ ho kráľ vyslal na vtedy nepokojné rakúsko-uhorské pohraničie, kde sa zaslúžil o nastolenie prímeria. Rovnako úspešne ako otec si však počínal aj Vavrincov syn Mikuláš, ktorý ako rytier kráľovského dvora viedol v roku 1347 uhorské vojenské oddiely na výprave do Neapolska, zmietaného po násilnej smrti Ľudovítového brata Ondreja vnútornými nepokojmi.

Za všetky tieto zásluhy získali spomenutí traja bratia do dedičného vlastníctva hrad Tematín (Themetyn) a jeho príslušnosti. Konkrétne išlo o dediny Hrádok (Harastnuk), Piešťany (Peessen), Horná Streda (Zeredahel), Lúka (Reti), Modrová (Madro), Modrovka (alia Madro), Moravany (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy), Hôrka (Harka), Mošovce (Mosoch), (Stará) Lehota (Lehata) a Ratnovce (Ratun). Išlo teda o obce, z ktorých prevažná väčšina − vari až na Hornú Stredu, Ratnovce a Starú Lehotu − bola podľa nášho názoru majetkovými príslušnosťami Tematínskeho panstva už v roku 1270, keď sa tento hrad po prvýkrát spomína v písomných prameňoch. Pre Moravany, Modrovku a Ducové je tento doklad prvou písomnou zmienkou. Ostatné obce sa priamo či nepriamo spomínajú už skôr. Najstarší doklad je na Piešťany, pochádza z roku 1113 (Pescan), podľa kanonickej vizitácie z 18. storočia postavili vežu modrovského kostola v roku 1157, hrad Bana jestvoval bezpečne už na prelome 12. a 13. storočia, farnosť s kostolom v tridsiatych rokoch 14. storočia (Bank), Ratnovce sú známe od roku 1240 (Ratun), Horná Streda a Mošovce sú prvý raz doložené v roku 1260 (Sceredahel, Mosowch) a Hrádok, resp. jeho fara od tridsiatych rokov 14. storočia (Horotk).

Vráťme sa však k novým majiteľom Tematínskeho panstva, k rodine neskoršie známej pod menom Ujlakyovci. Ich pôvod siaha až do polovice 13. storočia. Pochádzali zo Slavónie. Najstaršie majetky vlastnili v okolí tamojších riek Sáva, Una a Kulpa a v oblasti pohoria Zrinska gora. Do popredia verejného života, ba až na jeho výslnie sa dostali vďaka spomenutému magistrovi Vavrincovi začiatkom 14. storočia. Vavrinec sa stal verným prívržencom kráľa Karola Róberta už v časoch jeho bojov proti Matúšovi Čákovi. Za to ho kráľ obdaril nielen viacerými majetkami, ale mu udelil aj rôzne krajinské hodnosti. Medzi také patrila funkcia kráľovského zástavníka alebo hlavného kráľovského taverníka. Potom, ako sa odsťahoval zo Slavónska na kráľovský dvor, sídlil dlhý čas na hrade Šintava, bol totiž jeho kastelánom, okrem toho zastával aj hodnosť nitrianskeho, vašského, šopronského a varaždinského župana. Pre svoj slovanský pôvod mu dali na kráľovskom dvore, kde sa komunikovalo po maďarsky, prezývku Tót (latinsky Sclavus).

Ešte ďalej ako Vavrinec to dotiahol vo svojej kariére jeho najstarší syn Mikuláš. Za svojho života sa zaradil medzi najvýznamnejších barónov Uhorska. Už sme spomínali jeho výpravy do Talianska. Okrem vojenskej slávy a kráľovej vďačnosti mu vyniesol tamojší pobyt prezývku Kont (z tal. conte = gróf). Zastával najvyššie krajinské posty. Medzi také patrila funkcia hlavného kráľovského pohárnika, no predovšetkým hodnosť sedmohradského vojvodu a úrad palatína. Palatín bol zástupcom samého kráľa, Mikuláš bol teda v hodnostnom rangu druhý človek v krajine. Spomenúť však musíme aj jeho županské hodnosti. Z územia Slovenska mu patrila funkcia nitrianskeho, bratislavského a tekovského župana. Okrem týchto hodností získal od kráľa Ľudovíta aj viaceré majetkové donácie, napríklad dediny *Debreta (zaniknutá osada na juh od Piešťan) a Jalšové. Oveľa väčším ziskom však preňho a celú jeho rodinu bolo, keď v roku 1349, teda rok po získaní Tematínskeho panstva, dostal spolu so svojimi dvoma bratmi do dedičného vlastníctva aj panstvo Hlohovec. Rodine Ujlakyovcov sa tak podarilo utvoriť v oblasti Považia súvislý majetkový komplex. Majetky im však pribudli aj v ich pôvodnej vlasti. V roku 1364 získali aj hradné panstvo Ujlak (dnes Ilok v Chorvátsku), ktoré si zrejme zvolili za svoje sídlo. Od tohto času si totiž začali písať pri svojom mene predikát „de Ujlak“ (maď. Ujlaky). Doklady ich však občas spomínajú aj s prívlastkom „de Galgoc“, teda z Hlohovca. Takto sa zapisoval už samotný Mikuláš Kont (Nicolaus Konth palatinus de Galgoucz) a podobný prívlastok si k svojmu menu dával aj Mikulášov vnuk, mačovský bán (správca oblasti v Srbsku), Ladislav (Ladislaus banus de Ujlak aliter de Galgoc). Zaiste sa im teda na istý čas stal sídlom aj hlohovecký hrad. Tematín však takýto význam nenadobudol. Jeho majitelia ho nanajvýš tak poctili príležitostnou návštevou. Hrad a panstvo im tu spravovali poverení správcovia-provizori, kasteláni, vicekasteláni a ich služobníctvo.

Funkcie správcov panstva alebo samotného hradu poskytovali Ujlakyovci jednotlivcom z radov drobnej alebo strednej šľachty, nielen z okolia Tematína alebo z oblasti Chorvátska, odkiaľ pochádzali samotní Ujlakyovci, ale dokonca aj z miest celkom vzdialených. Keďže v tom čase ešte nebolo zvykom, aby si majitelia panstva viedli písomnú evidenciu o hospodárstve a ani o administratíve, o stave panstva nemáme takmer nijaké správy. Len zopár sporadických údajov nás oboznamuje s menami hradných správcov. Z nich sa dozvedáme, že v roku 1348, teda v čase donácie panstva Ujlakyovcom, bol istý Meše, syn Štefana, vicekastelán Tematína a Hrádku. V dvadsiatych rokoch 15. storočia sa v tejto funkcii spomína istý Štefan z Kavlupu. V roku 1438 bol zasa tematínskym a hlohoveckým kastelánom Michal z Očkova, roku 1454 Osvald z Bučian, významný magnát, ktorý v tom čase vlastnil okrem svojho sídla, Bučian viaceré majetky na juhozápadnom Slovensku (napr. panstvo Korlátka). Držal hodnosť mačovského vicebána, kým vlastník Tematína, Mikuláš Ujaky bol jeho „nadriadeným“, teda bánom. Roku 1466 bol na Tematíne a v Hlohovci kastelánom Pavol Bakoš z Oždian, roku 1490 vystupoval Ján Sós zo Solivaru pod označením hradný kapitán Hlohovca a Tematína, roku 1497 bol miestnym kastelánom Blažej z Vitky , ktorý bol zároveň aj farárom v Hlohovci, v roku 1513 mal túto hodnosť v držbe Alexej z Haranglábu v župe Kűkűllő v dnešnom Sedmohradsku. Poslední dvaja kasteláni teda pochádzali z najväčšej diaľky. Obaja svoje funkcie – Blažej dokonca hodnosť farára v meste, kde Ujlakyovci sídlili – získali zrejme vďaka tomu, že vtedajší majiteľ tematínskeho panstva, Vavrinec z Ujlaku, bol aj sedmohradským vojvodom. Z uvedeného vyplýva, že hodnosť kastelánov, ktorú zastávali rôzni šľachtici, či už miestni alebo takpovediac „cezpoľní“ bola honorom, ktorý nevyžadoval osobnú prítomnosť na hrade. Bola to fakticky čestná funkcia spojená s istými príjmami plynúcimi z príslušného panstva. Skutočnými správcami na hrade boli až vicekasteláni (provizori).

Ako vidno z predchádzajúceho dokladu, v ktorom sa spomína kastelán Tematína a Hrádku, menšia pevnosť – hrádok jestvovala v rovnomennej obci ešte v polovici 14. storočia. Je to však jediný písomný doklad o jej existencii. Tento hrádok, išlo zrejme o menšiu opevnenú stavbu – vežovitý objekt s hradbou, bol zaiste pokračovaním pôvodného staroslovenského hradiska z 9. storočia nachádzajúceho sa v intraviláne obce, ako o tom svedčia náhodné nálezy niektorých materiálnych artefaktov. Presná poloha hrádku však nie je lokalizovaná aj kvôli tomu, že akékoľvek stopy po ňom zrejme zničila obecná zástavba.

Viacero písomností týkajúcich sa panstva Tematín obsahuje informácie o sporoch, ktoré sa viedli o hranice panstva s jeho susedmi. Súdne spory sa tiahli dlhé roky a viedli sa až do novoveku. Ich začiatky siahajú do konca 14. storočia, ako o tom svedčí doklad z roku 1395. Rieši sa v ňom spor medzi Henrikom, opátom kláštora svätého Hypolita na Zobore, a vtedajšími majiteľmi Tematínskeho panstva, vdovou po palatínovi Mikulášovi Kontovi z Hlohovca („de Galgoucz“), jej synom Mikulášom a Ladislavom a Imrichom, synmi Bartolomeja (brata Mikuláša Konta). V spore šlo o užívanie lesa ležiaceho medzi opátovým majetkom zvaným *Svätý Pavol („Zentpaal“, z maď. Szent Pál), teda dnešnou Radošinou a dedinami hradu Tematín Banka a Moravany („Marwa“). Zoborský opát bol presvedčený, že tento les patrí do majetku opátstva a že spomenuté panstvo ho užíva na jeho úkor. Disponoval totiž písomným dokladom obsahujúcim chotárne hranice tohto majetku. Obidve sporné stránky sa preto nakoniec dohodli, že hranice svojich majetkov ohraničia podľa listiny opáta Henrika. Listina tieto hranice presne zaznačuje. Je zaujímavé, že spoločná hranica Moravian, Banky a Radošiny sa vtedy končila na veľkom vrchu zvanom „Sarfeuhege“, teda Šarfijský alebo Blatnický vrch (Blatnica sa totiž po maďarsky nazývala Sarfő, ľudovo Šarfia), čo je podľa všetkého dnešný Marhát. Ako vidno, Moravany mali pôvodne oveľa rozsiahlejší chotár ako dnes. Jeho zmenšenie spôsobil zaiste vznik obce Hubina − po prvý raz vystupuje v dokladoch v roku 1453 −, ktorej chotárne územie sa potom vyčlenilo práve z pôvodného chotára Moravian.

Nasledujúce 15. storočie bolo v Uhorsku obdobím veľmi nepokojným. Rinčanie zbraní, ktoré v predchádzajúcom storočí za vlády Anjouovcov ustalo a krajina žila dlhú dobu v relatívnom pokoji a mieri, v tomto období opäť naplno zaznieva v mnohých oblastiach kráľovstva. Bojová vrava neobišla ani Slovensko, ba práve naopak, horné kraje („partes superiores“) Uhorska sa stali scénou, na ktorej sa vojenské akcie rozohrávali azda najintenzívnejšie. Tzv. spanilé výpravy husitských „Božích“ bojovníkov na Slovensko, hnutie bratríkov, spory o uhorský trón a s tým súvisiace vpády moravského a poľského vojska alebo vzrastajúce turecké nebezpečenstvo, sú udalosti, ktoré zanechali svoje negatívne stopy v živote vtedajšieho obyvateľstva. Mnohé z nich mali možnosť na vlastnej koži zakúsiť aj obyvatelia žijúci na panstve Tematín.

Stalo sa tak zaiste už v lete roku 1401 počas vnútorných nepokojov v krajine rozpútaných proti kráľovi Žigmundovi Luxemburskému, keď vtrhli na západné Slovensko vojská moravských markgrófov Prokopa a Jošta. Podarilo sa im obsadiť hrady, resp. pevnosti v obciach Krupá a Krakovany, ktoré od nich naspäť získal Žigmundov prívrženec vojvoda Stibor zo Stiboríc až za cenu veľkých obetí na životoch zo strany bojujúcich domácich i cudzích šľachticov, ako aj miestnych obyvateľov. Táto udalosť bola akoby neblahou predzvesťou toho, že ďalšie podobné vojenské akcie na seba nenechajú dlho čakať. V súlade s tým, čo sme už vyrozprávali v predchádzajúcich riadkoch, neprekvapí, že sem boli nasmerované zo západu, z krajín českej koruny.

Náboženské reformné hnutie v susedných krajoch českej koruny zamerané na obnovu prvotných princípov kresťanskej cirkvi, ktorého ústrednou postavou bol kazateľ Ján Hus, našlo odozvu medzi prostým obyvateľstvom, no vďaka odmietavej reakcii vtedajších duchovných a svetských autorít a ich snahe o jeho potlačenie prepuklo do otvoreného boja. Najväčším nepriateľom husitov sa stal uhorský panovník Žigmund Luxemburský. Tento ambiciózny vládca sa usiloval získať nielen trón nemeckého cisára, ale aj českého kráľa. Sám viedol do Čiech niekoľko krížových výprav. Dopadli však neúspešne. Husiti ako odplatu za tieto akcie podnikli niekoľko ozbrojených výprav na územie svojho nepriateľa. Samozrejme, Uhorsko, ktorého bol Žigmund kráľom, sa stalo najčastejším terčom útokov husitov. Ich cieľom nebolo šírenie ideálov husitskej revolúcie, ale pustošenie nepriateľského územia a získanie čo najväčšej koristi. Keďže Považie priamo susedilo s českými krajinami – bolo pohraničným regiónom Uhorska − mnohé vpády husitov na Slovensko boli vedené cez toto územie a dotkli sa ho svojimi negatívnymi následkami v plnej miere. Spomeňme výpravu z roku 1431, keď vtrhli na Považie smerom od Uhorského Brodu vojská tzv. táboritov vedené Prokopom Holým. Jeden z husitských oddielov vtedy prenikol aj do Ponitria a tiahol až k Nitre. Odtiaľ smeroval znovu na Považie, pri Hlohovci chcel prejsť na druhú stranu Váhu, no pre zničený most sa mu to nepodarilo. Pokračoval teda na sever po ľavom vážskom brehu a cez Nové Mesto nad Váhom sa vrátil domov. Zaiste nepohrdol možnosťou spustošenia územia, ktorým prechádzal. Panstvá Hlohovec a Tematín totiž vtedy patrili Mikulášovi Ujlakymu, vernému prívržencovi kráľa Žigmunda.

V priebehu týchto výprav sa husitom podarilo dobyť niekoľko miest a hradov (Skalica, Trnava, Topoľčany), kde zanechali svoje posádky a odkiaľ podnikali koristnícke výpravy do blízkeho okolia. A tak až do čias, keď tieto obsadené pevnosti neopustili − čo sa stalo až po zaplatení vysokého výkupného −, bola ich plieneniu vystavená široká oblasť Považia siahajúca od Hlohovca až po Nové Mesto nad Váhom. Tunajšie obyvateľstvo však znášalo nielen tieto príkoria, ale bolo nútené zo svojich zdrojov financovať aj vojská bojujúce proti husitom. Majiteľ Tematínskeho a Hlohoveckého panstva Mikuláš Ujlaky musel vtedy na príkaz kráľa Žigmunda postaviť 100 jazdcov na ochranu pred husitskými útokmi. Náklady na nich si iste vynahradil zdanením svojich vlastných poddaných, tak ako to jeho rodina v prípade vysokých nákladov zvykla robiť.

Odchod husitských posádok z obsadených pevností znamenal pre okolité obyvateľstvo istotne veľkú úľavu. Tá však trvala len krátko. Po smrti kráľa Žigmunda Luxemburského (1438), ktorý po sebe nezanechal mužských potomkov, a po krátkej, dvojročnej, vláde Albrechta Habsburského upadla krajina do vnútorných rozbrojov a zápasov o uvoľnený trón. Kráľovná vdova − a Žigmundova dcéra − Alžbeta naň presadzovala svojho syna Ladislava Pohrobka. Proti nemu však vystupovala silná domáca opozícia presadzujúca kandidatúru poľského kráľa Vladislava Jagellonského. Na obranu synových nárokov preto pozvala Alžbeta do krajiny skúseného žoldnierskeho kapitána Jána Jiskru z Brandýsa. Spolu s ním prišlo do Uhorska asi dvetisíc bývalých husitských bojovníkov, ktorí porážkou husitského odboja a nastolením relatívneho pokoja prišli definitívne o zaužívaný spôsob obživy, aký im poskytoval dlhoročný boj proti nepriateľom kalicha. Navyknutí na drsný vojenský chlebíček teda veľmi ochotne vstupovali do radov Jiskrovho vojska pôsobiaceho na Slovensku a zostali tu aj potom, čo Jiskra odtiaľto odišiel. Niektorí z nich sa ponúkli do služieb miestnym feudálom alebo mestám, iní vystupovali na vlastnú päsť. Rady týchto bojovníkov často dopĺňali domáce bezprizorné živly a spoločenskí vydedenci. Hoci sami seba nazývali podľa svojho náboženského presvedčenia bratríkmi, okolie pre nich nemalo iné označenie ako českí lotri alebo zbojníci. Postupne sa rozšírili po celom Slovensku. Na rôznych neprístupných miestach si stavali pevnosti, zvané tábory, odkiaľ robili ozbrojené výpady do svojho okolia, prepadávali kupecké karavány, plienili kláštory a vykonávali inú záškodnícku činnosť. Odchodom Jiskru z Uhorska stratila krajina jedinú autoritu, ktorú dovtedy uznávali a ktorá ich bola schopná ako-tak spacifikovať. Bratríci sa tak vymkli akejkoľvek kontrole a svojimi výčinami sa stali pre ostatné obyvateľstvo doslova pohromou.

Jeden z takýchto bratríckych táborov jestvoval v polovici 15. storočia aj na ducovskom Kostolci. Dôkazom toho sú archeologické nálezy, ktoré sa tu pri vykopávkach našli na troch rôznych miestach. Prútené obytné chatrče, zahĺbené objekty s kolovou konštrukciou (stajne), predmety vojenského charakteru (zlomky meča, strelky šípov, časti hákovníc, fragment panciera, podkovy, ostrohy) i úžitkovej hodnoty (kľúče, zámky, nože, nožnice) svedčia o krátkodobom využití plošiny Kostolca vojenským elementom. Do týchto súvislostí zaiste patrí aj nález meča s odlomenou hlavicou, ktorý sa našiel pri ťažbe štrku v roku 1967 v úseku medzi Moravanmi a Piešťanmi. Meč s dĺžkou takmer 80 cm bol vyzdobený značkami z tenkého medeného drôtu − kruhmi s krížom vyrastajúcim z kopca a s krížom vyrastajúcim z kosoštvorca. Typologicky ho možno zaradiť do 15. storočia. Možno patril niektorému z bojovníkov bratríckej posádky na Kostolci alebo vojakovi, ktorý v radoch kráľovského vojska pomáhal likvidovať posledné bratrícke skupiny odolávajúce útokom nového uhorského panovníka Mateja Korvína (1458 – 1490).

Dokladom vtedajších pohnutých pomerov v tomto regióne bol aj vpád bratríckeho kapitána Vanka z Rachmanova. Potom, ako so svojím vojskom vtrhol v roku 1451 z Moravy na Slovensko, obsadil mestečko Senica a pevnosť v Krupej. Napriek snahe uhorské vojsko nedokázalo dobyté miesta získať naspäť. Až po dlhých vyjednávaniach, ktoré za uhorskú stranu viedol šľachtic Osvald z Bučian, spomínaný v roku 1466 ako tematínsky kastelán, sa to nakoniec podarilo. No Vanek si ako náhradu za odstúpenie spomenutých pevností žiadal zaplatiť 450 zlatých. Ako zvyčajne v takýchto prípadoch, na túto sumu sa muselo namiesto šľachty poskladať prosté obyvateľstvo Nitrianskej župy. Podľa niektorých bádateľov sa práve z tohto dôvodu uskutočnil v roku 1452 jeden z najstarších daňových, tzv. portálnych súpisov, ktorý zaznamenáva jednotlivé obce tejto župy a udáva ich veľkosť na základe počtu port.

Porta − po slovensky brána − bola v stredovekom Uhorsku daňovou jednotkou, na základe ktorej sa od roku 1323 zvykla u nás vymeriavať výška štátnej dane. Podľa súdobej definície porta znamenala bránu do roľníckej usadlosti-dvora, ktorou mohol prejsť plne naložený sedliacky voz so záprahom. Za bránou sa však mohla nachádzať sedliacka usadlosť s viacerými domami, s viacerými domácnosťami. Porta bola teda sedliacke hospodárstvo, na ktorom mohlo žiť viacero rodín. Bádateľ, ktorý sa dnes snaží prepočítať porty na počet obyvateľov, sa tak nevyhnutne dostane do značných ťažkostí. Skutočnosť, že porta neznamená jeden dom, jednu rodinu je len jednou z viacerých príčin týchto komplikácií. Druhým dôvodom problematickosti zisťovania presného počtu obyvateľov v stredoveku je, že vtedajšie portálne súpisy neevidujú všetko obyvateľstvo. Niektoré skupiny ľudí boli totiž od platenia daní oslobodené. Išlo o rodiny richtára, farské usadlosti, hospodárstva tzv. armalistov, slobodníkov a schudobnené hospodárstva, napríklad tie, ktoré vyhoreli, čo sa v prípade, že boli postavené z horľavých materiálov, ako boli drevo a slama, dialo veľmi často. Tretím dôvodom nemožnosti uskutočnenia presných demografických výpočtov je skutočnosť, že nevieme presne určiť, koľko príslušníkov mala v tých časoch jedna rodina. Keďže však v stredoveku nejestvovali súpisy obyvateľstva, sú pre nás portálne súpisy jedinou možnosťou odhadovať aspoň približne demografickú situáciu v danom regióne.

Vráťme sa však ku konkrétnemu súpisu z roku 1452. Sú v ňom zaznačené obce patriace do Novomestského slúžnovského obvodu − kam patrili aj obce ležiace na panstve Tematín − a Záhoria. Radia sa podľa majetkovej príslušnosti. Dediny Tematínskeho panstva nachádzame zapísané spolu s obcami panstva Hlohovec ako vlastníctvo sedmohradského vojvodu Mikuláša z Ujlaku. Súpis prezrádza, že podľa počtu port najväčším sídliskom na panstve boli Piešťany, ktoré ich mali 53, a Horná Streda so 45 portami. Za nimi s odstupom nasledovali ďalšie obce: Piešťanská Lehota, ktorá mala 16 port, Moravany s 15 portami a Stará Lehota s 12 portami. V štyroch ďalších obciach bolo po 10 port (Modrová, Hubina, Hrádok a Nová Lehota), v Lúke bolo narátaných 9 port, v Hôrke 8, v Banke 6 a najmenšou obcou bolo Ducové s dvoma portami. Pre zaujímavosť uveďme, že Vrbové malo 73 port, z čoho bolo až 53 vypálených, v Hlohovci bolo 158 port a v Novom Meste nad Váhom až 175 port.

Z už spomenutých dôvodov je nám však ťažko odhadovať v presných číslach vtedajší počet obyvateľov na panstve, dá sa len hypoteticky predpokladať, že sa v hrubej miere mohol pohybovať v prípade najväčšieho sídliska (Piešťan) medzi 300-500, stredného (Moravian) medzi 100 – 200 a najmenšieho (Ducové) medzi 10-15 ľuďmi. Dediny a ani mestečká v tom čase nedisponovali veľkým počtom obyvateľov, stačila jedna väčšia katastrofa, ako napríklad požiar alebo vojna, a mohlo sa stať, že sa úplne vyľudnili. V prípade, že sa do nich neprisťahovalo v krátkej dobe nové obyvateľstvo, došlo k ich celkovému zániku, takže o ich prítomnosti dnes podávajú súčasníkom svedectvo už len chotárne názvy, napríklad obec Lubov medzi Piešťanmi a Hornou Stredou alebo zaniknutá Piešťanská Lehota.

V Novej Lehote medzitým zemepán Mikuláš Ujlaky ustanovil istého Antona Petrmanoviča za libertína, teda zaiste dedičného richtára a udelil mu i jeho manželke Agnese Pokojovičovej a synovi Ondrejovi túto dedinu a v nej opevnený dom do dedičnej držby. Súčasne mu udelil aj súdnu právomoc nad obyvateľmi Lehoty vylučujúc z nej ťažšie zločiny (vraždu, krádeže, podpaľačstvo a svätokrádež). Ak by sa nepodarilo niekoho uspokojiť v udelení spravodlivosti, zemepán mu povolil možnosť odvolať sa vo svojej kauze k prísažným do dediny Soblahov, potom do Žiliny a napokon do Krupiny. Richtárovi prepustil tretinu súdnych pokút, ďalšia časť mala pripadnúť tematínskym kastelánom. Richtár dostal okrem toho podiel na niektorých naturálnych dávkach miestnych poddaných. Z každého domu mu odovzdávali dve kurčatá, dva bochníky chleba. Miestni mäsiari zasa jednu pečienku a krčmári jednu pintu vína alebo piva. Mohol si však aj sám postaviť krčmu a slobodne v nej čapovať víno. Okrem toho dostal slobodný lán zeme. Táto listina jediným dokladom o existencii inštitúcie zákupného práva na Tematínskom panstve, ak nerátame názov lehota uchovaný v miestnych názvoch troch tunajších osád. Na práva dediny Soblahov sa okrem Novej Lehoty mala možnosť odvolávať aj obec Livinské Opatovce, ktorej ho udelil roku 1407 zoborský opát Hynko, ďalej Trebichava z roku 1396, Bobotská Lehota a Horňany.

■ ■ ■

Roku 1453 sa v Uhorsku ujal vlády kráľ Ladislav Pohrobok. Majiteľ Tematínskeho panstva Mikuláš Ujlaky patril v tej dobe medzi najvýznamnejších krajinských barónov. Bol sedmohradským vojvodom a mačovským bánom, takže mal na starosti južné a juhovýchodné oblasti krajiny, ktoré boli vystavené zvyšujúcemu sa tureckému nebezpečenstvu. Keďže nechcel, aby došlo nástupom nového panovníka k spochybneniu jeho majetkovej držby v preňho vzdialených končinách horného Uhorska, dal si od Ladislava potvrdiť vlastníctvo svojich tunajších majetkov: panstiev Tematín a Hlohovec. Kráľ to pre Mikuláša ochotne urobil a novou donáciou zabezpečil pre rod Ujlakyovcov pokojné vlastníctvo týchto dvoch domínií. Mikuláš si získal kráľovu priazeň nielen vďaka tomu, že pochádzal z rodu, ktorý bol voči kráľovskej korune vždy lojálny ale aj tým, že jeho zásluhou mohol kráľ pokojne prevziať vládu v Uhorskom kráľovstve, dovtedy nie veľmi priaznivo naklonenému voči nemu.

14. septembra uvedeného roku teda panovník Ladislav Pohrobok vydal pre Mikuláša Ujlakyho listinu obsahujúcu novú donáciu spomenutých dvoch považských panstiev. Dokument obšírne vymenúva jeho zásluhy. Pripomína, že verne slúžil už Ladislavovým predchodcom, kráľom Žigmundovi a Albrechtovi, no uvádza predovšetkým Mikulášove vojnové úspechy v bojoch proti Turkom odohrávajúcich sa v 40. rokoch 15. storočia na južnom uhorskom pohraničí a na Balkáne. Nezabúda ani na Mikulášov podiel na upokojení rozháraných vnútorných pomerov a na tom, že celý národ ho napokon jednomyseľne prijal za svojho kráľa. Za tieto verné služby mu kráľ vystavil novú donáciu, pričom však podotýka, že zmienené majetky vlastnili už aj Mikulášovi predkovia. Pokiaľ ide o panstvo Tematín (Themethwen), medzi jeho príslušnosti vtedy kráľ zarátal obce Banka (Banya) s mýtom, Moravany (Morwan alias Morawen), Ducové (Dwezrew), Modrovka (Kysmodro), Modrová (Naghmodro), Stará Lehota (Aglehotha), Nová Lehota (Wylehotha), Lúka (Rethy), Hôrka (Horka) a Hrádok (Hradnok), ďalej Piešťany (Pestyen) s mýtom a brodom na rieke Váh, *Piešťanská Lehota (Lehotha), Horná Streda (Zerdahel) a Bojná (Banya).

V ten istý deň dostal Mikuláš Ujlaky od kráľa aj ďalšiu donáciu. Tá sa týkala jedinej obce, dediny Hubina, ktorá sa tu uvádza ako príslušnosť panstva Tematín. Podľa tvrdenia obdarovaného ju vlastnili už jeho predchodcovia. Prekvapuje preto, že nebola zahrnutá medzi ostatné dediny panstva, ale bola darovaná osobitne. Možným dôvodom toho je, že Hubina vznikla zrejme až v neskoršom období ako obce spomínané v donácii z roku 1348. Na Tematínskom panstve však do tej doby vzniklo nových osád viac a tie boli spomenuté spolu s ostatnými obcami pri hromadnej donácii. Ak teda zrátame všetky obce panstva, vyjde nám počet 14 osád (rovnako ako na panstve Hlohovec), čo je o jednu viac ako v predchádzajúcej donácii z roku 1348. Medzi nové osady okrem Hubiny patrili aj Nová Lehota, Piešťanská Lehota a Bojná. Všetky tieto dediny vznikli po roku 1348, len Bojná, ležiaca za hrebeňom Považského Inovca, bola staršia. Evidujeme teda štyri nové prírastky. Naopak, k obciam, ktoré sa už viac nerátali medzi príslušnosti Tematína, patrili Mošovce a Ratnovce. Ratnovce, resp. ich časť, však už v 13.-14. storočí vlastnili aj príslušníci formujúcej sa drobnej šľachty, ktorí si neskôr písali meno obce vo svojom predikáte. A takisto to bolo aj v prípade Mošoviec.

Spomenuli sme už, že Ujlakyovci boli veľmi bohatý a vážený rod. Ich majetky boli rozsiahle a roztrúsené na širokom priestore západného Uhorska. Avšak, ako boli bohatí na majetok a vysoké úradné hodnosti, nemali také šťastie na potomstvo, respektíve na potomstvo mužského pohlavia. Len mužskí potomkovia totiž zaručovali rodu jeho trvanie a zachovanie jeho majetku aj v budúcnosti. Samotný Mikuláš − dvakrát ženatý − mal síce až sedem detí, no z toho boli štyri dievčatá. A keď v mladom veku zomreli po sebe dvaja synovia, jediným pokračovateľom rodu bol syn Vavrinec. Aj on, podobne ako jeho otec, patril medzi najváženejšie a najvyššie postavené osobnosti vtedajšieho kráľovstva. Spravoval územie Bosny s titulom kráľ, bol mačovským bánom a krajinským sudcom. Po smrti Mateja Korvína presadzoval na trón jeho syna Jána. Väčšina uhorskej šľachty však podporila kandidatúru Poliaka Vladislava Jagellonského (1490 – 1516), ktorý bol vtedy už aj českým kráľom. Verný postoj voči Korvínovi Vavrincovi uškodil. Nový kráľ proti nemu vojensky zakročil a zhabal jeho majetky. Nakoniec ho však zobral na milosť. Na krajinskom zhromaždení v roku 1496 sa mu všetky zhabané majetky vrátili naspäť, no s tou podmienkou, že v prípade jeho smrti bez potomkov pripadnú korune.

Hoci s touto možnosťou zaiste nepočítal, nakoniec sa tak stalo. Vavrinec z Ujlaku zomrel v roku 1524 a nezanechal po sebe nijakých potomkov. Rod Ujlakyovcov ním vymrel po meči a podľa starého uhorského zvyku, ktorý bol v prípade tejto rodiny zdôraznený aj vyhlásením na krajinskom sneme v roku 1496, prepadli všetky majetky rodu aj s hradom a panstvom Tematín v prospech kráľovskej koruny, teda do rúk kráľa. A to aj napriek tomu, že ešte v roku 1507 spísal Vavrinec s Uršulou, vlastnou neterou a vnučkou Mikuláša Ujlakyho, teda Vavrincovho otca, dohodu o tom, že ak zomrie bez dedičov, pripadne hrad Tematín (Themethwen) do jej rúk. V zmluve, ktorú medzi sebou uzavreli spomenutá Uršula a jej manžel František Balaša s Vavrincom z Ujlaku, boli medzi obcami tohto panstva zaznačené mestečko Bojná (Bayna), Stará a Nová Lehota (Wylehothka, Olehothka). Modrová a Modrovka (Nagh Modro, Kys Modro), Lúka (Rethy alio nomine Lwka), Hrádok (Radnok), Hôrka (Horka), Horná Streda (Zerdahel) a Hubina (Hwbyna).

Kráľ Ľudovít II. (1516 – 1526) si však vo svojich rukách Tematínske panstvo dlho nenechal. V snahe o získanie finančných prostriedkov na zabezpečenie obrany krajiny proti hroziacemu tureckému nebezpečenstvu, ešte v tom istom roku, konkrétne 20. júla 1524, odovzdal panstvo Tematín za 25 000 zlatých do zálohu hlavnému kráľovskému taverníkovi Alexejovi Turzovi z Betlanoviec. Tým sa panstvo dostalo asi na sto rokov do rúk ďalšieho významnému rodu, rodu, ktorý sa do popredia dostal práve v tejto dobe. Záložná listina síce hovorí, že Turzovci môžu zálohovaný majetok slobodne užívať až do čias, keď im nebude vrátená požičaná suma, k vráteniu peňazí však nikdy nedošlo. Takže aj tento rod vlastnil Tematínske panstvo až dovtedy, kým nevymrel po meči. Tematínske panstvo dostali Turzovci v takom istom stave, v akom ho držali Ujlakyovci pri poslednej donácii z roku 1453. Teda aj s tými obcami, ktoré sa nespomínali v roku 1507. Podľa záložnej listiny, ktorou dostali Turzovci tematínske domínium do svojej držby, patrili k Tematínu (Themethwen) obce či mestečká Bojná (Bayna) a Piešťany (Pesthyen), ďalej dediny Horná Streda (Zerrdahel), Piešťanská Lehota (Lehota), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hrádok (Radnok), Hôrka (Horka), Modrovka (Ksymodroh), Modrová (Naghmodroh), Stará Lehota (O Lehota), Nová Lehota (Wy Lehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany (Morwany) s prédiom (čiže majerom) Ducové (Dechobrod).

Vymretie Ujlakyovcov v roku 1524 ukončilo jednu éru v dejinách obcí patriacich do panstva Tematín a o dva roky neskôr bitkou pri Moháči, v ktorej turecká armáda porazila uhorské vojská, sa zároveň skončilo aj obdobie uhorského stredoveku a začala sa nová éra, ktorej príchod charakterizoval nielen nástup novej panovníckej dynastie na domácom tróne, ale aj bezprostredné susedstvo tureckých zbraní negatívnym spôsobom ovplyvňujúce život našich predkov.